2. BUBLINKY

2. BUBLINKY

Sestrička slúžila na oddelení cez veľkonočné sviatky celkom sama a mala toho na starosti zjavne dosť. Narýchlo pritisla ku posteli stojan s infúziou, natiahla hadičku a na druhý bolestivý pokus ju ihlou zaviedla hlboko do žily na ruke a pootočila kolečkom. Do tela sa začínal pomaly rinúť prúžok čírej tekutiny, ktorá mala spasiť ubolené vnútro. Vtedy si Kira všimla bublinku vzduchu pomaly sa zosúvajúcu hadičkou smerom nadol k jej ruke. Spomenula si, čo sa ešte v škole učili o životnom nebezpečenstve upchatia ciev v srdci a v mozgu vzduchom vpraveným do krvného riečišťa.
„Sestrička“, zavolala Kira, „a táto bublinka nevadí?“
„Taká malá? Nevadí.“ Obzrela sa sestrička v modrej blúzke a zmizla za dverami.

Kira dostala strach. Veriť mladému dievčaťu, ktoré ledva vyšlo zo strednej školy, alebo svojim obavám? Disciplinovane vyčkať či naozaj nevadí, alebo zabojovať o život? Dívala sa na bublinku, ktorá sa jej vôbec nezdala taká malinká, ako sa pomaly, ale s istotou blíži k ruke. Keď zišla celkom dole, zúžila sa, natiahla, zrýchlila a ako bledý zlovestný červíček zakrúžila v hadičke prilepenej leukoplastom o ruku a zmizla v cieve. Kira sa začala modliť. Zalieval ju pot horúčky i strachu z vlastnej hlúposti. Mala zabojovať. Veď ak sa jej naozaj niečo stane, nechá tu dve deti. A jej cievny systém nie je v závideniahodnom stave. V strachu si dokola opakovala jediné dve modlitby, ktoré ešte poznala, ale nedokázala sa na ne sústrediť a spletala ich do jedinej prosby o život. Čakala, čo sa stane. Čas pomaly plynul, hladina infúzie klesala a keď sa fľaša celkom vyprázdnila, sestrička priniesla ešte jednu menšiu. Prehodila fľaše, zapojila napochytre hadičky a nadol začali klesať ďalšie tri bublinky ešte väčšie, ako tá predtým. Teraz sa už Kira nedala. Jednoznačne poprosila sestričku, aby bublinky vypustila skôr, ako sa zasa stratia v jej krvnom riečišti. Sestrička zvyknutá na všelijaké rozmary pacientiek bez mihnutia oka bublinky vypustila a Kira si uľahčene vydýchla. Veď, čo keby sa jej v rozšírených cievach náhodou všetky stretli, tak napríklad pri nečakanom strese, alebo v mohutnom Boeingu 747 pri jednom z ďalších dlhých letov. Veď práve tam, vo výške 10 – 12 km nad zemou sú cievy v nízkom tlaku a pri minimálnom pohybe najťažšie skúšané. Nerada by v sebe nosila časovanú bombu len preto, že sa jedna mladá sestrička raz tak veľmi ponáhľala.

Bolo jej veľmi trápne pri každej ďalšej infúzii prosiť, vysvetľovať a prstom ukazovať na bublinky vzduchu, ktoré chcela odstrániť. Všímala si babku, ktorá ležala na susednej posteli a dostávala infúzie v rovnakom čase ako ona. Keďže babka absolútne verila v silu lekárskej vedy, neomylnosť zdravotníckeho personálu a o existencii bubliniek nič nevedela, ušlo sa jej ich toľko, že Kira čakala, že už už sa začne nad posteľou vznášať ako veľká vzducholoď. Na druhej strane tým, že babka ešte stále žila, dokazovala, že s tým vzduchom to nebude až také zlé. To síce Kiru trochu uspokojilo, ale napriek tomu s odhodlaním kontrolovala všetky hadičky privádzajúce jej do žíl prúd liečivej sily.

„Bublinky? Aké bublinky by tu mali byť?“ Začudovala sa raz večer staršia, evidentne skúsená sestrička a bravúrne pripojila infúziu k ruke bez jedinej, hoci aj malinkej bublinky vzduchu. „Konečne!“ Kira si s úľavou vydýchla a ocenila roky skúseností a hlboký pokoj sestričky, ktorá sa jej stala hneď veľmi sympatickou.

Tma sa vznášala nad oddelením vírená len obludným chrápaním jednej z pacientiek vo vzdialenej izbe a vytrvalým trkotaním mladej ambicióznej podnikateľky, ktorá popoludní vehementne vysvetľovala doktorovi, že nemá čas na odblokovanie nefunkčnej obličky nebezpečne sa plniacej neodtekajúcim močom, pretože aj tak musí ísť do práce, odovzdať papiere, zariadiť čo to pred zhromaždením valnej hromady a tak ďalej a tak ďalej.

„Nebojte sa, pán doktor, keď budem mať čas, ja prídem,“ snažila sa mu vysvetliť svoju zaneprázdnenosť.
„Ja sa nebojím,“ povedal doktor, „vy by ste sa mali báť,“ zdôraznil a vysvetľoval pacientke, k čomu môže nakoniec dôjsť. Tá to napokon pod hrozivým pohľadom lekára vzdala, zaujala jednu z postelí v susednej izbe a zrejme na ventiláciu vlastnej zahatanej aktivity rozprávala, rozprávala a rozprávala. Kira v duchu oceňovala mlčanlivosť svojich spolubývajúcich a po očku pozorovala posledné kvapky infúzie, jediného pohyblivého divadla v nemocničnej izbe, ktoré tíško odmeriavali čas.

Staršia sestrička, ktorá tak prirástla Kire k srdcu vďaka bezvadne zavedenej infúzii, v gumových rukaviciach s hlasitým špľachotom zberala do vedra krvavý moč pacientiek s vývodmi, ktoré mali svoje „močové mechúre“ priháčknuté o posteľ. Na chvíľu tiež zdvihla oči a zadívala sa na posledné kvapky Kirinej infúzie a ochotne vyskočila od babkinej postele. V rukaviciach celkom mokrých od moču pacientiek s infikovanými obličkami odpojila a uzavrela Kiri infúziu. Kira sa so zdeseným pohľadom zmohla len na „Ďakujem“ a rožtekom obliečky svojho zakrvaveného paplóna si poutierala stekajúci moč z mokrého ramena a z hadičiek pripravených na ďalšie použitie.
„Tak a teraz už môžete pokojne spať. Už vás nebudem rušiť,“ zaželala jej dobrú noc sestrička a vyšla z dverí.

ĎALŠIA KAPITOLA