3. BLUDNÉ KRUHY
Počet zobrazení: 2700
Bludný kruh mysle sa uzavrel. Zdesenie, strach, bezmocnosť, slabosť, horúčka a znovu sa ozývajúce bolesti v boku roztáčali prstenec myšlienok protestu a nevôle. „Zajtra to poviem, budem sa sťažovať pri hlavnej vizite“, kričala Kira do vesmíru. „Že všetky infúzie sú studené a bublinkové ako chladené nápoje v televíznej reklame!
Že sa tu musím báť hocičoho sa dotknúť! Že záchody strašne smrdia a sú bez papiera, tak si musím na malé kúsky deliť papierové vreckovky, aby som si zjednala akú takú hygienu! Že tu napriek svojej výške ledva ...
3. BLUDNÉ KRUHY
Bludný kruh mysle sa uzavrel. Zdesenie, strach, bezmocnosť, slabosť, horúčka a znovu sa ozývajúce bolesti v boku roztáčali prstenec myšlienok protestu a nevôle. „Zajtra to poviem, budem sa sťažovať pri hlavnej vizite“, kričala Kira do vesmíru. „Že všetky infúzie sú studené a bublinkové ako chladené nápoje v televíznej reklame! Že sa tu musím báť hocičoho sa dotknúť! Že záchody strašne smrdia a sú bez papiera, tak si musím na malé kúsky deliť papierové vreckovky, aby som si zjednala akú takú hygienu! Že tu napriek svojej výške ledva dočiahnem spláchnuť, tak malé babky asi musia vyliezť na misu, alebo čo! A možno preto sa záchody stále upchávajú! Že sa bojím infekcie, ktorá sa tu dá dostať bez toho, aby človek zišiel z postele! Že keby som takúto kúpeľňu s celkom hrdzavou vaňou videla na Ďalekom Východe, vyhla by som sa jej veľkým oblúkom. A to sa tam ešte skladujú infúzie s hadičkami v otvorených krabiciach! Tu predsa nie je chudobná India. Tu sme doma a toto je jediné, čo máme. Ale aj tak to nemusím znášať!“ Bojovala v duchu Kira. „Panebože, veď koľko ľudí poznám, ktorí by do takýchto spustnutých a biednych podmienok ani nevstúpili!“
„A keď sa ma zajtra opýtajú ako sa mám, poviem že zle, že všetky infúzie sú studené a bublinkové...“ a stále koldokola Kirina ubolená myseľ vírila v bludných kruhoch zúfalstva. Prehrávala si svoju bolesť a strach znovu a znovu. Opakovala si tisíckrát, čo zajtra všetkým tým dôležitým a vážnym doktorom povie. Nechcela, aby jej odôvodnená sťažnosť pôsobila ako úlet histerickej ženy. Vyberala slová stále dôslednejšie, ale blúdiaca myseľ chytená do vlastnej slučky ju oberala o veľa energie. Ležala spotená na posteli a civela na biely krúžok na dverách a na modré čiary na ňom. Nevnímala obsah, iba to, že bol po bokoch lajdácky zafarbený krémovou farbou, ktorá sa z dverí tak či tak olupovala.
V horúčkovitom mozgu pulzovala bludná slučka bolesti, ktorá sa neprestajne točila. Stále znovu a znovu tie isté myšlienky, tie isté slová s novým a novým ešte dôraznejším akcentom. Výkrik bolesti do ticha noci. A pritom si stále zreteľnejšie uvedomovala, že zajtra nepovie nič. Nie preto, žeby nemala odvahu. Bola si istá svojou pravdou. A už ako dieťa bola rebel. Nikdy neváhala zastať sa slabších a nevinných a neskrotne dávala najavo svoj tradične netradičný názor. Veď dodnes nosila hlboko v pamäti uložené ponaučenie svojho otca: „Ak vieš, že máš pravdu, nemusíš sa báť ju povedať ani učiteľke, ani nikomu inému.“
Táto veta bola pre Kiru veľkou istotou a opierala sa o ňu najmä v prvých rokoch svojho školáckeho života, keď mala vo svojej triednej učiteľke, ktorú by ani dnes neoznačila slovom pedagóg, silného súpera. Nespravodlivá učiteľka jej poskytovala dostatok príležitostí k vnútornej a vonkajšej rebélii. S postupom času si však Kira uvedomovala čoraz jasnejšie vzpurné stránky svojej povahy a už ich nepovažovala za svoju silnú stránku, ale za slabosť. Jej otvorená úprimnosť za tie roky nebola nikdy pochopená a samozrejme ani ocenená. Spoznala, že ľudia okolo nej nehľadajú pravdu a ani ju nechcú počuť, aj keď tvrdia opak. Hľadajú iba lásku a pochopenie. Ocenenie. Zistila, čo v živote znamená „dať človeku tvár“. Tento výraz používali už starí Číňania a bol pre nich hlavným merítkom medziľudských vzťahov a komunikácie. Ak ich niekto ocenil, či už svojou pozornosťou, darom, alebo akýmkoľvek spôsobom, ktorý ich povýšil, hovorili tomu, že im dal „veľkú tvár“. To bolo pre nich najvyššie uznanie a osobné víťazstvo. S takými ľuďmi i oni jednali podobne a tiež sa im snažili „dať tvár“. Naopak, urážky a poníženia, alebo obyčajné drobné trapasy, vďaka ktorým klesli v očiach iných ľudí im „brali tvár“ a bez nej sa medzi nimi nemohli ani ukázať.
Kira bola vždy mimoriadne vnímavá a preto čoskoro prišla k poznaniu, že ľudská duša sa storočiami vôbec nezmenila. Stále platí, že cesta k pravde a dosiahnutiu vlastných cieľov vedie jedine cez ocenenie iných ľudí a nie cez prázdne prekrikovanie sa a búchanie päsťami do hrudníka. Nemyslela tým však prázdne, neúprimné lichotenie, ale umenie nájsť v každom jeho silnú stránku, alebo takú, ktorú iní málo oceňujú. A úprimne mu to povedať. Dobré slovo bolo jej kľúčom k ľudským srdciam a bránou k úspechu. Preto explozívne stránky svojej povahy ako veľkého bájneho netvora Krakena zavrela za silné mreže vo svojom najhlbšom vnútri. Sem tam ten strašný jašter tak silno lomcoval svojou klietkou, až sa ozývalo praskanie a hrozný rev. Ale Kira vedela, aké vlnobitie by zbytočne rozpútal, keby ho vypustila z klietky von. Preto vždy, keď cítila ten strašný lomoz vychádzajúci z hĺbky oceánu tam kdesi v útrobách dutiny brušnej, venovala viac pozornosti rozumu a hlasu svojho srdca, aby utíšila spenené vlny emócií.