1. VEĽKÁ NOC
Počet zobrazení: 2832
Kira sa obzrela späť. Zastala a s plným vedomím vpíjala do seba svieže farby tulipánov vykúkajúcich zo zeleného trávnika i vôňu kvitnúcej čerešne nad nimi. Bola práve Veľkonočná nedeľa a po nečakane studených týždňoch konečne prišla jar. Bolo jej ľúto, že si na kameni pod starou lipou nevychutná teplé jarné slnko, ktoré mala tak rada. Pálivá bolesť v pravom boku sa neúprosne hlásila a horúčosť vnútri tela jej brala všetky sily a zahmlievala myseľ.
1. VEĽKÁ NOC
Kira sa obzrela späť. Zastala a s plným vedomím vpíjala do seba svieže farby tulipánov vykúkajúcich zo zeleného trávnika i vôňu kvitnúcej čerešne nad nimi. Bola práve Veľkonočná nedeľa a po nečakane studených týždňoch konečne prišla jar. Bolo jej ľúto, že si na kameni pod starou lipou nevychutná teplé jarné slnko, ktoré mala tak rada. Pálivá bolesť v pravom boku sa neúprosne hlásila a horúčosť vnútri tela jej brala všetky sily a zahmlievala myseľ. Vykročila k autu s taškou napochytre zbalenou, aby žiarivé farby veľkonočnej, slnkom zaliatej záhrady vymenila za bielu kovovú posteľ a strohé steny nemocnice.
Vyľakala sa, keď sa ortuť teplomera vyšplhala vysoko ako nikdy predtým. Spomenula si na nedávny smutný prípad dvadsaťpäťročného chlapca, ktorý prišiel s chrípkou na pohotovosť po vlastných a v rýchlej špirále života a smrti sa ešte tej noci nečakane prehupol na druhý breh. Vnímala isté paralely ich osudov a vďaka vysokej horúčke a silnej odovzdanosti tomu, čo nastane, vedela si reálne predstaviť podobný koniec. Niečo veľmi hlboko v nej však vyhlásilo vojnu nastupujúcej letargii. Možno silný pud sebazáchovy, myšlienka na deti či pocit, že to hlavné, čo má urobiť ju v živote ešte čaká. Celých svojich doterajších štyridsať rokov brala ako školu, ako jedno veľké cvičisko. Jej život bol pestrá retiazka nápadov, spontánneho nadšenia, ale najmä tvrdej práce pri ich realizácii. Hviezdy jej však priali. Mala to napísané i v dlani. „Všetko v živote si tvrdo odpracujete, ale tam hore – máte silnú oporu.“ Čítala jej kedysi jasnovidka z dlane a ukazovala prstom k nebu. Nemohla teda ešte odísť.
Sestrička vo dverách sa usmiala: „Poďte, už vás čakáme.“ Postavy pomaly sa šuchtajúce temnou nemocničnou chodbou pôsobili na ňu skľučujúco. Vybavil sa jej minulý pobyt na tomto oddelení tak asi pred pätnástimi rokmi. Bola vtedy ešte na materskej dovolenke, keď obličky prvý raz na seba upozornili. Po liekoch jej vtedy náhle prišlo veľmi zle. Bála sa zostať doma sama s malým chlapčekom a tak ju sem naboso, len v našupnutých papučiach napochytre priviezol ochotný sused z ich paneláku.
Sestrička ju voviedla do izby na konci chodby. Kira pozdravila, ale na rozhovory či bližšie zoznamovanie so ženami ležiacimi na susedných posteliach nemala silu a ani náladu. Dúfala, že jej nebudú klásť žiadne otázky a všetky formy komunikácie odložila na neurčité potom.
Sadla si na posteľ. Z krátkej, ledabolo natiahnutej obliečky vytŕčala dobrá štvrtina starého zeleného paplóna pokrytého veľkými hrozivými krvavými fľakmi a mnohými škvrnami od zaschnutého moču. Odvrátila zrak, prezliekla sa do bieleho pyžama a schúlila sa na posteli do klbka tak, aby sa bosými nohami ani náhodou nedotýkala špinavého paplóna, ktorý ako nemý svedok mnohých bolestí vykúkal konča postele.
Bolo jej nevoľno. Žalúdok mala stiahnutý a tlačil ju vysoko v krku. Mladučké dievča na susednej posteli lúštilo krížovku a hlasno chrúpalo jeden suchý chlebík za druhým. Kiru dráždila vôňa jedla a tak sa radšej obrátila na druhý bok. Tam ležala nehybne starenka. Dlhé priesvitné hadičky jej odvádzali z chorej obličky vývodom v boku kvapku po kvapke krvavočervený moč do veľkého priezračného vrecka zaveseného rovno pred Kirinou tvárou. Kira si pritiahla paplón pred oči tak, aby nič nevidela a ani necítila a snažila sa nemyslieť.
Kira nebola nijaká fajnovka. Normálne nepadala do mdlôb pre zopár fľakov, neporiadku, či prirodzenej špiny. Bola presvedčená, že imunitný systém treba cvičiť a zoceľovať v každodennom bežnom živote a nad reklamami výrobkov, ktoré pomáhali pedantným gazdinkám dezinfikovať domácnosť a vytvárať priam sterilné prostredie pre detské hry bez roztočov, vírusov, baktérií a peľových zŕn len mávla rukou a prevracala očami. Bola presvedčená, že odolnosť tela sídli oveľa hlbšie a základom dobrého zdravia je dostatok lásky a pevná psychika. O to ostatné sa už postarajú bežné obranné mechanizmy každého ľudského tela. Na jej spotenú kožu sadal i prach ďalekej Číny, naťahovali sa za ňou malí žobráci v Indii a v Nepále a dokonca do nej v indickom Dillí narazila biela posvätná krava zbesilo sa šinúca Hlavným bazárom. Na ostrove Srí Lanka naboso poprechodila rozsiahle chrámové komplexy starých kráľovských sídiel a jedla i spala na všakovakých miestach. Ale tu, v nemocnici, sa zrazu cítila celkom bezmocná a stratená.