31. BUDHOVE OČI

BUDHOVE OČI

„A čo sa vám v Nepále najviac páčilo?“
„Veľa vecí. Napríklad ako rýchlo a ľahko sa tu upokojila rozbúrená ľudská duša.“
„Ako?“
„Raz sme sa napríklad, túlali malými uličkami z obchodíku do obchodíku. Boli sme asi dosť unavení a v niečom sme sa s manželom nezhodli. Už si vôbec nepamätám, čo to bolo, ale rozhodne sa ma to dotklo. Moja duša vždy predtým v podobnej situácii zatúžila uletieť do Káthmandú. Ale teraz som uprostred svojho vysnívaného mesta stála. A tak som vykročila priamo dopredu a šla som ďalej a ďalej. Chcela som sa v kľukatých uličkách nadobro stratiť a tak sa celkom zbaviť svojho trápenia. Súmrak už klesal na mesto, keď som prišla na malinké námestie, uprostred ktorého stála okrúhla stúpa. A okolo nej boli rady modlitebných mlynčekov, s mantrou “Óm mani padme húm“ napísanou v sanskrite. V prastarom posvätnom jazyku. A vnútri každého mlynčeka bol navyše vložený papierik s modlitbami a posvätnými textami. A tak som pristúpila k prvému modlitebnému mlynčeku a roztočila som ho v smere hodinových ručičiek. A pomyslela som si: „Óm mani padme húm. Nech sú všetky bytosti šťastné.“ A tak som pomaly kráčala dokola a roztáčala mlynčeky. A keď som stúpu obišla štvrtý raz, zrazu som si uvedomila, že necítim už ani štipku hnevu, ani smútku, ani bolesti. Bolo mi nádherne a tak som sa rozbehla priam na krídlach radosti hľadať cestu späť k svojmu manželovi, ktorý si zatiaľ ani nevšimol, že som kamsi odišla.“

„Niekedy by som si aj ja potrebovala potočiť modlitebným mlynčekom.“
„Jeden sme si z Nepálu priniesli a dali sme ho ku dverám našej čajovne. Čajovne dobrých ľudí. Veľa ľudí k nemu pristupuje so svojim želaním a roztáča ho, aby sa splnilo to, po čom túžia.“
„To je pekné. Malé miesto veľkej sily.“
„Áno, asi áno. Ale najviac na mňa v Nepále zapôsobili okrem vynikajúcich vysokohorských čajov, spomedzi ktorých sme hľadali tie najlepšie, Budhove oči.“
„Budhove oči?“

„Áno skutočné, živé Budhove oči. Všadeprítomné Budhove oči. Dívali sa na krajinu pod Himalájami zhora. Z chrámov, z vrcholkov posvätných stúp, z obrázkov, z maľovaných kamienkov, z tričiek turistov a snáď aj z neba. Mantra „Óm mani padme húm“ a Budhove oči sú v Nepále všade kam vkročíte. I v ľudských dušiach. Vpíjala som často do seba ten zvláštny pohľad. Privreté očné viečka a nos rozvlnený v čudnej špirále. Kde sa to tu vzalo. Vysoko v horách. A raz večer som ich zbadala. Popíjali sme na izbe čaj z kovového hrnčeka kúpeného dole na bazáre, keď som pocítila ten živý a skutočný pohľad Budhových očí, až celým mojím telom prešlo silné mrazenie ako elektrický prúd. Dívala som sa priamo do privretých očí, medzi ktorými sa vlnil nos v tej známej čudnej špirále. Na dne môjho hrnčeka s bylinkovým himalájskym čajom sa zrkadlili Budhove oči. Presne ten pohľad, ako sa díva z vrcholkov chrámov. Dívala som sa priamo do očí veľkého Majstra. Do svojich očí. Prečo vlastne hľadáme majstrov vždy okolo seba? Možno by sme sa mali naozaj vydať priamo do vlastného vnútra. Toto poznanie bolo pre mňa prekvapivé a zároveň zdrvujúce. Niečo ťažko vysloviteľné sa vo mne zlomilo a zmenilo zároveň. Každý večer som sa potom s plným vedomím dívala na dno kovovej misky do privretých Budhových očí.“
„To je zvláštne...“

„A možno práve takto vznikol ten obraz, ktorý zdobí slávne nepálske chrámy. Mnísi tu žijúci naozaj nemali nič, iba svoju kovovú misku odliatu zo siedmich kovov vrátane meteorického železa nazbieraného na svahoch Himalájí, z ktorej denne jedli a pili. Vlastne ani dobre nepoznali svoju tvár, svoju podobu. Nebola éra zrkadiel a mohli sa uvidieť len tu a tam v niektorej pokojnej vodnej hladine. A keď aj meditovali dlho osamote, či sa túlali horskými chodníčkami z kláštora do kláštora, znovu a znovu sa dívali do privretých očí s rozvlneným nosom na dne misky s čajom. Do tajomných a vždy znovu a znovu sa zjavujúcich očí veľkého majstra... Možno to bolo celkom inak, ale ten záblesk poznania, ktorý ma zasiahol, keď som sa po prvý raz vedome pozrela do očí veľkého majstra ma navždy zmenil. A aby sa aj ostatní ľudia mohli pozrieť do živých a skutočných Budhových očí, priniesli sme kovový nepálsky hrnček do našej čajovne a tak hľadajúce duše dodnes si môžu vyskúšať, aké je to nad šálkou čaju poodkryť závoj tajomstva.“
 

ĎALŠIA KAPITOLA