HISTÓRIA ČAJU V JAPONSKU

  Najstaršie oficiálne záznamy v japonských kronikách zachytili pitie čaju po prvý raz, keď budhistický mních Eichu (743 – 816) ponúkol v roku 815 miskou čaju imperátora Sagu (786-842). Avšak v tom čase čaj patril len šľachte a používal sa nie ako nápoj, ale len ako liek. A navyše pitie a ani pestovanie čaju sa nestali v Japonsku hneď veľmi obľúbenými. Preto pitie čaju sa medzi 10. a 12. storočím temer vôbec neobjavuje. Ďalšia vlna záujmu o čaj sa objavila koncom 12. storočia spolu s nárastom popularity zenbudhizmu v Japonsku. Mnoho budhistických mníchov križovalo more, aby študovalo zen v čínskych chrámoch. Čaj bol pre nich veľmi dôležitým prostriedkom pre hlboké meditácie a udržanie si zdravia. Oceňovali najmä jeho povzbudzujúce účinky, ktoré im zabraňovali zaspať pri dlhých cvičeniach. Japonskí mnísi študujúci zen v Číne sa vracali do Japonska nielen s filozofiou zenu, ale aj s čajom. Traduje sa, že dôležitý budhistický mních Yousai (1141 – 1215) priniesol so sebou z Číny čaj i čajové semená začiatkom 13. storočia.

  Od toho času sa čaj pozvoľna stával čoraz populárnejším nielen medzi budhistickými mníchmi, ale aj medzi ľuďmi najmä vyšších tried. A konečne pestovanie a spracovanie čaju sa začalo v Japonsku po prvý raz pravdepodobne v Kyote a jeho blízkom okolí, kde sa dodnes nachádza najstaršia veľmi dôležitá oblasť pestovania čaju.

  Od 15. storočia za rozšírila vo vládnucej vrstve Japonska obľuba pitia čaju pripravovaného z jemného čajového prášku Mača a rovnako aj zvyk piť čaj v bežnom živote.

  Počas 16. storočia sa popularita čaju rýchlo rozšírila nielen vo vládnucich kruhoch blízkych japonskému cisárovi, ale čaj prenikol i do miest a získal si obľubu najmä bohatých veľkoobchodníkov, sídliacich vo veľkých mestách.

  V 16. storočí Sen no Rikjú (1522 – 1591), obchodník z mesta Sakai a veľký čajový majster, zaviedol Čanoju (čajový ceremoniál, cesta čaju), ktorý patrí dodnes k najdôležitejším prvkom japonskej kultúry. Japonský čajový obrad Čanoju sa vyvíjal zásluhou jeho žiakov a nasledovníkov 400 rokov. Od čias, keď pôsobil Sen no Rikjú až do konca 19. storočia, predstavitelia vládnúcej triedy podporovali rozvoj a štúdium Čanoju. Majstri, ktorí viedli čajový obrad, sa zvyčajne učili nielen to, ako pripraviť čaj, ale ovládali aj jemné umenia a zručnosti, princípy aranžovania, záhradníctva, architektúry, zenovej prípravy jedál, módy a tak ďalej. Preto sa Čanoju nazýva integrovaným umením.

  Pri čajovom obrade ľudia pijú čaj Mača z vynikajúceho jemného prášku pripraveného zo zeleného čaju zvyčajne vysokej kvality a ceny,používajúc pritom vzácne misky i čajové náradie. Ale, prosím, nemyslite si, že každý Japonec dodnes vykonáva čajový obrad každý deň. Tých, ktorí sa venujú japonskému čajovému obradu, je relatívne málo, pretože realizácia cesty čaju a samotný čajový obrad si vyžadujú veľa peňazí na zakúpenie potrebných pomôcok, náčinia a umeleckých prvkov.

  Ďalšou epochou rozvoja čaju v Japonsku bolo zavedenie používania čaju Senča z voľne sypaných usušených lístkov čajovníka, ktorý prišiel z Číny v 16. storočí. Spôsob pitia čaju sa v Číne dramaticky zmenil okolo 15. storočia počas vlády dynastie Ming. Pred nástupom tejto dynastie sa v Číne hojne pil čaj z čajového prášku. Senča, voľne sypaný lístkový čaj, sa vynašiel v období dynastie Ming a rýchlo získal širokú popularitu. Naopak, používanie práškového čaju Mača zmizlo v Číne navždy. Tento novoobjavený lístkový čaj sa z Číny do Japonska dostal prostredníctvom čínskych budhistických mníchov podobne, ako prášková Mača v 12. storočí. Najvýznamnejším a veľmi slávnym čínskym budhistickým mníchom bol Ingen (1592 – 1673), ktorý priniesol Senču a kultúru jej prípravy do Japonska spolu s novou budhistickou filozofiou. Počiatkom 16. storočia šogún Tokugawa prevzal moc a zaviedol feudálny systém, ktorý pretrval až do roku 1868. Počas týchto 260 rokov pokoja a mieru pod šogunátom Tokugawa japonská ekonomika postupne vzrastala. Zvýšenie výroby poľnohospodárskych produktov vynieslo Japonsko k zrodu kapitalistickej ekonomiky.

  Obchod s poľnohospodárskymi produktami a ďalšími komoditami sa zvyšoval. Nárast dopytu po čaji urýchlil vývoj čajového hospodárstva, zakladanie čajových plantáží i rozvoj technológií spracovania čaju v celom Japonsku.

  Poslednou a najdôležitejšou udalosťou, tvoriacou novú epochou v dejinách čaju v Japonsku bol počiatok naparovaniu lístkov čaju Senča horúcou vodnou parou v polovici 18. storočia. Natrhané čajové lístky začínajú samovoľne hnednúť, oxidovať činnosťou prírodných enzýmov bezprostredne po zbere. Teda najdôležitejším bodom spracovania zeleného (neoxidovaného, nefermentovaného) čaju je, ako zabrániť tejto nežiaducej oxidácii. Vysoká teplota zničí enzýmy vo všetkých čajových lístkoch. V Číne sa od dôb objavenia zeleného čaju až dodnes používa metóda nahrievania čajových lístkov na horúcich panviciach. Senča prinesená do Japonska z Číny v 16. storočí sa, pochopiteľne, upravovala na panviciach rovnakým spôsobom.

  Traduje sa, že Nagatani Soen žijúci v oblasti Udži, kde sa nachádzali najstaršie čajové plantáže, na ktorých sa dopestovával ten najjemnejší zelený čaj, ako prvý adaptoval tradičnú japonskú metódu úpravy čaju Mača horúcou parou a použil ho pri spracovaní lístkového čaju Senča. Čajové lístky vďaka pôsobeniu horúcej pary už nepodliehali samovoľnej fermentácii a čaj si zachoval svoje pôvodné vlastnosti. Dnes sa skoro všetka japonská Senča upravuje týmto parným spôsobom. To je najväčší rozdiel medzi zeleným čajom v Japonsku a v Číne, kde sa nepoužíva naparovanie čaju Sencha.

  Po revolúcii Meidži, ktorá ukončila éru šogunátu Tokugawa v roku 1868 Japonsko skončilo so svojím feudálnym systémom a začalo drasticky modernizovať spoločnosť a svoju ekonomiku. Za účelom získať zahraničnú tvrdú menu na industrializáciu hospodárstva a modernizáciu spoločnosti japonská vláda podporovala pestovanie čaju, ktorý bol jedným z najdôležitejších exportných poľnohospodárskych produktov hneď po hodvábe. Obrovský kus zeme sa vyčlenil na pestovanie čaju. Veľmi rýchlo vzrástol i progres v spracovateľských metódach čaju, najmä strojové vybavenie. Export čaju prudko upadol po porážke Japonska v druhej svetovej vojne v roku 1945 a odbyt zeleného čaju sa obnovoval len veľmi pomaly.

  Ekonomický rozvoj znovu naštartoval v roku 1950 vďaka vlastnému domácemu odbytu čaju, pretože Japonci boli pomerne skoro schopní minúť svoje peniaze nielen na základné životné potreby, ale aj na veci, obohacujúce ich život. Produkcia čaju v Japonsku kulminovala v roku 1975, keď sa vyrobilo 105 000 ton zeleného čaju. Odvtedy však produkcia čaju v Japonsku z roka na rok klesá, pretože sa objavuje čoraz viac alternatívnych nápojov, ako je káva, čierny čaj, ovocné džúsy a coly. V roku 2002 sa v Japonsku vyprodukovalo 84 200 ton zeleného čaju.

  O pestovaní a spracovaní zeleného čaju v Japonsku i o jednotlivých druhoch japonských zelených čajov si povieme zasa niečo v budúcom čísle magazínu. Zatiaľ želám ľuďom na Slovensku, aby im zelený čaj chutil a aby sa stal súčasťou kultúry rovnako ako u nás v Japonsku.

Text a foto: Hiroshi Ikegaya, Director of World Green Tea Association, Japan

Článok je vybraný z magazínu Bonsaj a čaj č. 2

Výber kvalitných japonských čajov nájdete tu: