WELLNESS: Profesionálky... Ženy nemusia pestovať bonsaje

Čo si robila predtým, ako si sa dala na podnikanie?
Mala som veľmi zaujímavú prácu na Ústave živočíšnej výroby v laboratóriu mikromanipulácií. Bolo to vychytené pracovisko, známe v celom RVHP. Robili sme veľmi zaujímavé pokusy so zárodočnými bunkami, ja som sa venovala zmrazovaniu embryí v tekutom dusíku. Pod mikroskopom som vídala tisíce živých buniek krátko po oplodnení, videla som vlastne človeka v prvých okamihoch bytia. Atmosféra laboratória bola veľmi tajuplná, pripomínalo to chrám.

Ako si si vytvorila vzťah k bonsajom?
Od dvanástich rokov som intenzívne pracovala na tom, aby som sa stala doktorkou prírodných vied. Nie kvôli titulu, ale kvôli možnosti preniknúť do tajov prírody. A bonsaje s tým išli prirodzene dokopy. Spočiatku som ako biológ považovala bonsaje za týrané stromy. Potom som si prečítala prvú knihu, ktorú mi kúpila mama, a zistila som, že stromky vôbec nie sú trápené, dokonca sú na tom lepšie ako mnohé stromčeky vonku – majú lásku človeka. Bonsaj nie je iba strom. Je to určitá symbioza medzi človekom a stromom, mení sa človek a mení sa aj bonsaj.

Je to ako chovať domáce zvieratko?
Dá sa to tak povedať. Bonsaje kedysi pestovali aj starí samuraji, potrebovali myslieť na niekoho iného ako len na seba, učiť sa trpezlivosti a tešiť sa z každého jedného lístka.

Dá sa povedať, kto sú vlastne pestovatelia bonsajov?
Približne 95 percent pestovateľov sú muži. U žien je asi prirodzené, že sú trpezlivé, že sa viac venujú niekomu inému, ako sebe. Muži väčšinou nevytvárajú pominuteľné veci, ale také, ktoré pretrvajú storočia. Ženská práca je presne opačná, uprace sa - rozhádže, uvarí sa - zje, prinesie sa - minie sa. Preto ženy nepotrebujú nutne pestovať bonsaje, aby sa naučili trpezlivosti. (Niektorí muži si prinesú domov bonsaj a nechajú manželky, nech sa im o ne starajú, a sami ich už len tvarujú. Muž teda robí to, čo vidno, a žena polievanie, ktoré nevidno, ale vďaka tomu strom vlastne žije – toto zelené by som tam radšej nedávala, aj keď som to takto povedala, lebo by sa určite všetci naši zákazníci právom urazili!!!). Ženám pestovanie bonsajov dáva zasa inú dimenziu, silu niečo vytvoriť, zmeniť, zdokonaliť a aj sa tým pochváliť.

O čo vlastne pri bonsajoch ide – aby boli čo najmenšie alebo najstaršie?
Existuje veľa smerov, ako pestovať bonsaj. Bonsaje vznikli v Číne tak, ako mnohé ďalšie objavy, ako kaligrafie, náboženstvá, papier, kompas, pušný prach, bojové umenie... Japonci to prevzali a dotiahli k úplnej dokonalosti. Pravidlá, ktoré pri pestovaní bonsajov doteraz platia, sú japonské a bonsaje sa podľa nich tvarujú. Okrem veku teda ide najmä o tvarovanie, kde sa prejaví tvorivá fantázia človeka. Sú majstri, ktorí zoberú strom, otočia ho naopak, prekorenia a urobia z neho niečo úplne iné na nepoznanie. Vždy to však musí byť v súlade s prírodnými zákonmi. Ak niečo z nedbalosti alebo neznalosti porušíme, tak na to stromček môže doplatiť. Existujú aj módne trendy v tvarovaní. Ale každý, kto si pestuje bonsaj, má ten svoj najradšej, aj keď má dva lístky a konárik nakrivo. Bonsaj by sa mal pestovať predovšetkým pre radosť, pre každodenný kontakt s prírodou. Je to prielom z bežného života niekam inam, je to obdoba toho, ako keď si človek sadne k šálke čaju.

Vravela si, že bonsaj a človek sa vzájomne ovlyvňujú a menia, ako bonsaje zmenili teba?
Zmenilo ma to dosť už len tým, že sa to stalo náplňou môjho celého života. Nie je to ani zamestnanie, ani záľuba, pre mňa je to život. Tým, že sa tomu s manželom venujeme, stretli sme veľa zaujímavých a múdrych ľudí.

Ako si začala s bonsajmi podnikať?
Bonsai centrum Nitra nie je o mne, ale o nás dvoch s manželom. Začínali sme spolu ešte pred revolúciou. Manžel učil a ja som bola v tom čase na materskej. Za prvých investovaných 30 korún sme kúpili misky, do ktorých sme zasadili prvé semienka, mladé výpestky sme predali a znova sme zasadili a tak sa to opakovalo. Darilo sa nám, ale stálo nás to veľa práce a všetok čas a tak sme sa museli rozhodnúť. Buď sa budeme venovať bonsajom naplno, alebo si necháme len pár stromkov pre radosť. Vybrali sme si prvú alternatívu a otvorili sme predajňu. K bonsajom sme priradili veci, ktoré k tomu pocitovo patrili – vonné tyčinky a oleje, relaxačnú hudbu, kamene, knihy. Tvorilo to jeden celok. Citili sme, že tí istí ľudia, čo majú radi bonsaje a prírodu, majú radi čaje a preto sme neskôr otvorili aj Čajovňu dobrých ľudí.

V poslednom čase sa objavuje čoraz viac čajovní, no vy si prinášate skúsenosti i zo zahraničia.
Boli sme v Číne, na Taiwane, na Srí Lanke, v Indii, Nepále. Okrem toho, že tam vyberáme tovar, chceme veciam, ktoré predávame, aj do hĺbky rozumieť. Mne nestačí prečítať si knižku o čajoch, potrebujem ísť na plantáž, kde sa čaj pestuje a spoznať ho priamo na mieste. Je celkom iné piť čaj napríklad v Číne na horúcich bonsajových plantážach, ako u nás. Vždy som čítala, že teplý čaj je výborný termoregulátor a treba ho piť v horúcom lete, lebo to človeka osvieži, ale nikdy som to naozaj tak nerobila. Až keď sme navštívili južnú Čínu, kde boli tropické horúčavy, pili sme často zelený horúci čaj a fantasticky nás to osviežilo. Keby som si dala ľadovú kolu, úplne by mi spálila hrdlo. Odvtedy v lete pijem najmä horúce čaje. To je jedna z mnohých skúseností, ktoré som si priniesla.

Zdá sa, že vaše cestovanie nie je len o obchodovaní.
Asi by ma nebavilo cestovať čisto len za obchodmi. Napríklad v Číne sme boli kedysi s holanským obchodníkom, ktorý sa vôbec nezaujímal o kultúru. Keď sme mali deň voľna kvôli sviatku Dračích člnov a išli sme sa pozrieť do slávnej pagody, on bol taký zaujatý importom-exportom, že radšej na nás čakal dve hodiny v aute. Vravel, že sa nevie preladiť. Mne to nerobí problémy, naopak je to príjemné. Pripadám si ako kedysi moreplavci, tí obchodovali, ale aj objavovali.

Ktorá krajina na teba urobila najväčší dojem?
Asi Čína, tam by som vedela žiť. Ľudia sú veľmi usilovní a skromní. Bývali sme v hoteli Dračí kvet v Šanghaji, ktorý bol súčasťou budhistického chrámu. Postavili ho podľa zásad feng šuej a z kadžého okna bolo vidieť do nejakej čínskej záhrady, na chodbách znela hudba. Vonku bol park, kde ráno od piatej do pol siedmej cvičili tisíce ľudí. Niektorí cvičili tai či, iní tancovali valčík, ďalší cvičili s mečmi, s nožmi, objímali stromy, mladší behali, starší chodili naboso po chodníčkoch z okruhliakov a robili si reflexnú masáž. Po stromoch rozvešali vtáky v klietkach, vraveli, že je to japonský joko, poodkrývali ich a ony im tam spievali. Také krásne rána si je vôbec ťažké predstaviť.

Ako je to s pitím čaju na Slovensku?
Myslím si, že čaj je na Slovensku výborný, ale nedocenený. Napríklad v Šanghaji stála v hoteli jedna šáločka čaju oveľa viac ako na Slovensku a to sme boli takmer na miestach, kde sa pestuje. Za posedenie pri čaji ľudia nie sú zvyknutí zaplatiť tak ako napríklad za alkohol, ktorého výroba je často lacnejšia. Pritom sme zistili, že na Slovensku máme jedno šťastie - dovážajú sa sem skutočne veľmi dobré čaje. V čajových fabrikách na Cejlóne nám ukazovali čaje najvyššej kvality, ktoré idú do Európy a teda aj na Slovensko, potom nižšiu kvalitu, ktorá sa vyváža do arabských krajín, ale oni ju chcú, pretože ten čaj je síce menej voňavý, ale veľmi silný, a potom je ešte čajový prach, ktorý sa balí do čajových vrecúšok. Len o čosi horšia kvalita sa vracia späť na čajové plantáže v podobe hnojiva.

Je rozdiel, keď si dám čaj v reštaurácii či kaviarni, alebo keď si ho dám v čajovni?
Samozrejme a veľký. Súvisí to so životným štýlom. Chodia nám sem všetky skupiny ľudí, malé deti, dôchodcovia, študenti, podnikatelia, ktorí si tu spravia rokovanie, alebo si otvoria notebook – všetci hľadajú pokojné, nefajčiarske prostredie. Sme značne ortodoxní, nemáme tu ani kolu ani džús, teda nič, okrem dobrých čajov. Do čajovne chodí veľa mladých a som presvedčená, že je to tu pre ich vývoj čistejšie a zaujímavejšie, ako keď idú niekam, kde sa fajčí a podáva alkohol. Ináč sa ľudia rozprávajú a rozmýšľajú pri pive, pri kole a ináč pri čaji. Nenadarmo sa čaj tisíce rokov považoval za nápoj filozofov a za zdroj inšpirácie.

Čím sa líšite od iných predajní s podobným tovarom?
Napríklad dbáme na to, aby aj personál vedel čo najviac o tovare, ktorý predávame. Dokonca často píšu testy na jednotlivé témy, ktoré im odprednášame a musia si ich naštudovať, a aj o čajoch musia vedieť všetko. Nestačí len povedať, kúpte si niečo, je to dobrá cena, ale dbáme na to, aby sa zákazník dozvedel čo najviac.

Máš pocit, že zákazníkov pribúda?
Áno. Životný štýl k tomu speje. Ľudia viac pracujú, viac sa musia oháňať, nutne k tomu patrí chvíľka pre seba, buď relaxácia, alebo posedenie v čajovni. Niektorí zasa prídu do Bonsaj centra len tak, nadýchať sa atmosféry, potešiť sa s rastlinkami, figúrkami, vôňami... Tešíme sa tomu a vôbec mi neprekáža, ak si nič nekúpia.

Podnikateľku si predstavujem ako vystresovanú osobu, ktorá nič poriadne nestíha. Ako to, že pôsobíš tak pokojne, akoby si tieto problémy nemala?
Rýchle životné tempo je i u nás, ale myslím si, že sa to dá zvládnuť v pohode. Človek nemusí vyzerať ako podnikateľ. Ja nemám vlastne ani mobil. Pre mňa je príjemné, keď som chvíľku z dosahu a ešte sa mi nestalo, že by sa ku mne nejaká správa nedostala. Keď idem vybaviť niečo pracovné, môžem popri tom vnímať aj normálne veci, ako je vonku, či sú na rímse vtáci a podobne. Niekedy som aj ja samozrejme stresovaná, lebo podnikanie nie je ľahké, a sú chvíľky, keď sa toho nahrnie naraz veľa. Snažíme sa však nezaoberať tým, čo neovplyvníme a. robiť našu prácu najlepšie a najpestrejšie, ako sa dá. Baví nás a nikomu neškodí. Napĺňa nás pocitom, že to nie je márne. Napríklad raz ráno prišla do čajovne jedna pani, ktorej som nijakú zvláštnu pozornosť neprejavila a obslúžila som ju tak, ako všetkých. Mali sme tam vtedy zošit, kde ľudia písali postrehy a ona nám napísala, že bola až v samovražednej depresii a vďaka tomu pokojnému prostrediu a môjmu milému správaniu odišla s pocitom, že ten svet predsa len nie je až taký pochmúrny. To sú také príjemné okamihy.

Ako relaxuješ?
Stále relaxujem. Dosť často pijem čaj. Vždy si ho dám do peknej konvičky. Hlava si oddýchne a telo sa očistí. Ale ja si nikdy nepoviem: Tak potiaľto bola práca a teraz je dve hodiny relax. Mám rada štýl ako ľudské srdce, ktoré bije neprestajne, a stále strieda napätie a uvoľnenie a takto to ide roky - 50 percent času pracuje a 50 percent má voľno. Tak to mám aj ja pri práci, prácu beriem ako pohodu a radosť. A keď mi je ťažko, čo sa tiež stáva, poviem si, že sú aj horšie veci. Napríklad byť zasypaná niekde v lavíne a zase mi je ľahšie.

Musela si niekedy riešiť dilemu medzi prácou a výchovou detí?
V tomto máme veľké šťastie, že deti baví to, čo robíme. Možno preto, že nikdy nebola na jednej strane rodina a na druhej práca, ale celá rodina bola v práci a práca v rodine. Keď sme robili výstavu bonsajov, deti vystavovali vlastné bonsaje, pomáhali pri organizovaní, predávali a začíname ich brať aj na cesty do zahraničia tu po Európe. Nedávno si deti robili test, kde bola otázka, aký máš vzor. Obaja odpovedali, že rodičia. To ma veľmi potešilo. Deti sa akosi prirodzene cítia byť pokračovateľmi toho, čo sme začali a nič iné nechcú robiť. My ich k tomu netlačíme, ale sme radi, že budeme mať našu firmu komu odovzdať.

Zhovárala sa IVANA BÁNOVÁ
pre časopis Wellness (z roku 2001)

RNDr. Alena Ondejčíková:

Narodená v znamení: Škorpión a Tiger zároveň
Vyštudovala:
biológiu so špecializáciou fyziológia živočíchov a človeka na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave
Deti: 2 veľmi milé
Iné záľuby: turistika, východné filozofie a bojové umenia
Obľúbený strom: Nevšedný bonsai - javor, ktorý má v kmeni vrastený kameň, celý život musí s touto prekážkou bojovať a tým je práve krásny
Obľúbený nápoj: kvalitné čaje a bylinky v mnohých formách a podobách
Obľúbená kniha: …život sám
Životné krédo: Žiť život s čistým štítom pre radosť seba a ostatných.